Baňa Starovšechsvätých na Hornohodrušskom banskom závode
Starší banskí odborníci z praxe, ale aj profesori štiavnickej Banskej akadémie opisovali túto zlato-striebornú baňu s nadšením a obdivom ako pravdepodobne najstaršiu v Hodruši. Pre zachované množstvo chodieb a vydobytých priestorov, vyrazených a vyrúbaných želiezkom a kladivom (kresanice), dlhé úseky kamenných múrov a výstuží chodieb budovaných „nasucho“ z voľne ukladaných kameňov bez spojovacieho materiálu (tzv. murovanice) a iné technické pozoruhodnosti. Baňu práve pre tieto jej výnimočné danosti nazvali učebnicou baníctva. O dávnovekosti bane svedčia viaceré tu nájdené historické predmety (zostatky keramických kahancov, kladivá, želiezka, kliny) a v poslednom období aj kamenné podložky slúžiace na vytĺkanie a drvenie rudy, ale tiež v stene kresanice vytesaný letopočet 1510. Prvá zachovaná písomná zmienka o tejto, už v tom čase činnej bani, odvádzajúcej dane, je z druhej polovice 14. storočia (1378).
Banská ťažobná činnosť tu na začiatku 20. storočia stagnovala. Spočívala už len z doťažby zbytkových zásob zlato-strieborných a dobývania chudobných medeno-strieborných rúd z Východnej žily. Definitívne bola ukončená v roku 1950. S menšími, či väčšími prestávkami sa tu teda pracovalo viac ako 700 rokov. Dňa 12. III. 1555 tu bol na zameranie chotára použitý kompas. Je to prvý zápis jeho využitia v oblasti Banskej Štiavnice. V roku 1751 baňu navštívil František Štefan Lotrinský, manžel Márie Terézie, a v roku 1764 tiež ich synovia, korunní princovia a neskorší panovníci Rakúskej monarchie Jozef II. a Leopold. Za dlhé obdobie činnosti bane tu pracovalo viacero súkromných ťažiarskych spoločností. Neskôr sa majetkovo na bani podieľalo aj mesto Banská Štiavnica, len v závere patrila štátu. Baňa Starovšechsvätých mala 8 obzorov. Z povrchu ju otvárali hlavné horizontálne diela: Horná štôlňa, Prostredná štôlňa, Hodrušská dedičná štôlňa. Vertikálne, až po úroveň Voznickej dedičnej štôlne, baňu otvárala šachta Lill. K nej viedli z povrchu Horná dopravná a Dolná dopravná (Riesen) štôlňa.
Predmetom ťažobnej činnosti tu bola jednak samotná rudná žila Všechsvätých, tektonicky výrazne rozčlenená na viacero samostatných blokov, ktoré mali samostatné názvy: Jozef žila, Východná žila, Erzsinken žila, Wasserbruch žila, Všechsvätých žila, Podložná žila, tiež však viaceré nadložné a podložné žily. Kremitá žilovina obsahovala zlato-striebornú rudu viazanú najmä na minerály argentit, pyrargirit a proustit.
Baňou Starovšchsvätých bola otvorená a dobývaná východná časť ložiska – žily Všechsvätých. Jej západná časť bola dobývaná samostatne baňou Novovšechsvätých, z povrchu otvorenou štôlňami Ignác, Kajetán a Hodrušskou dedičnou štôlňou.
1.
Výrez mapi baní na žile Všechsvätých z polovice 18. st. s vyznačením povrchových objektov
2.
Povrchové objekty bane Starovšechsvätých, výrez mapy z polovice 18. st.
3.
Nadjazd koľajovej dráhy zo šachty Lill na hlušinový odval, 30. roky 20. st.
4. Centrálna stupa bane Starovšechsvätých, začiatok 20. st.
5. Budova bývalého riaditeľstva bane Starovšechsvätých, stav pred rekonštrukciou (2005)
6. Prevádzková budova bane Starovšechsvätých, stav pred rekonštrukciou (2005)
7.
Povrchové objekty bane Starovšechsvätých, súčasný stav